sa stará!
zdieľam
Tweet
zdieľam
Vyrastal som sa nikdy nezúčastnil športu, nikdy.
Keď som porodil svoje prvé dieťa, premýšľal som o začatí cvičenia, aby som stratil 35 libier hmotnosti dieťaťa. Ale úplný chaos učenia, ako byť mamou, ukončil tú šialenú reč! Namiesto toho som sa zdvihol nášho syna v kočíku a narazil do miestneho parku a kráčal.
Keď sa narodilo moje druhé dieťa, získal som 40 libier a presťahoval som sa do stredu ničoho Wyomingu. Chôdza z hmotnosti už nebola možnosťou, takže som investoval do niektorých tréningových DVD a schudol som.
O dva roky neskôr nastal čas znížiť váhu z dieťaťa. Moja rovnako zmýšľajúca mama kamaráti a ja sme sa začali týždenne stretávať v tábore mamy … a prvýkrát som bežal. Bolo to len na krátke vzdialenosti, ale so skúsenými atletickými priateľkami ma povzbudzoval, začal som bežať/chodiť na väčšie vzdialenosti a nakoniec som bežal.
S mojím bestie (Tallgirlj) a ja sme sa prihlásili na 5k, trénuté spolu mesiace a po dokončení som bol závislý.
Začal som pridávať stále viac a viac kilometrov a prihlásil som sa na dlhšie preteky, aby ma pomohol motivovať ma k tomu, aby som sa neustále tlačil.
Keď som pridal míle a mal ďalšie dve deti (celkom 5), nájdenie času na beh bolo ťažšie. Ale začal som si uvedomovať, že beh pre mňa sa stal omnoho viac ako len chudnutie.
Bol môj čas byť sám sebou a utiecť zo všetkých vecí, ktoré sa na mňa neustále ťahajú celý deň. Je to môj čas sám s mojimi myšlienkami a príležitosťou na spracovanie toho, čo sa deje v mojom živote, bez prerušenia.
Súvisiace nápady pre mamičky, ktoré sa snažia dostať späť do formy
Uvedomil som si, že si urobím prestávku a uteká, dovolil mi bežať späť do môjho života, cítiť sa silnejší a pripravený vziať si všetko, čo mi prišlo. Keď som premýšľal o tom, ako písať o behu a o tom, ako to ovplyvnilo môj život, spomenul som si na niekoľko kľúčových momentov, ktoré sa vyskytli pri behu.
Medzi tromi a štyrmi som mal dva potraty v rade. Cítil som sa vystrašený, unavený, nahnevaný a beznádejný. Jednoznačne si pamätám parkovanie vozidiel v miestnom parku, vystupujem z automobilu a beží tak tvrdo, ako som mohol fyzicky. Chcel som poraziť svoje telo, chcel som ho trestať za to, že ma znova zlyhal. S každým drsným krokom na chodníku som si nechal myslieť si, že každá hrozná myšlienka, že som celé mesiace tlačil. Keď ma moje telo prosil, aby som prestal, počúval som, a spomalil som sa normálnym tempom … len aby som si uvedomil, že keď sa moje dýchanie spomalilo, bol som naplnený pocitom pokoja, ktorý už mesiace chýba.
O mesiac neskôr som otehotnela. Keď som prešiel svojím prvým trimesterom, vizualizoval som, že svoju silu tlačím do svojho dieťaťa. povzbudzuje ho, aby prosperoval a staral sa.
Po narodení mojej dcéry (dieťa 5) som bojoval vo všetkých smeroch. Nemohol som stratiť posledných 20 libier a bol som ohromený v mojom každodennom živote. Keď som bežal po kopci na svojej poľnej ceste, cítil som každú extra libru a aj keď som ten kopec 100 krát zaznamenal, všetko, čo som chcel urobiť, bolo ľahnúť si v priekope a plakať. Trvalo každú uncu mojej sily, kým sa neustále hýbe a strach, ktorý som cítil, ma viedol k uvedomeniu, že trpím popôrodnou depresiou. When I got home I walked in the door, into my husband’s arms, began to cry, and asked him for help.
Related 10 unique last-minute gifts for healthy Moms
4 months later I completed a 15k race. I was alone when I started it, scared to death and intimidated beyond belief by the thousands of other experienced racers that surrounded me. As I approached the finish line, I heard my name and saw my spouse and children cheering me on. The love I felt when my family hugged me at the finish, my spouse with tears of pride in his eyes, still makes me cry tears of joy as I write this.
Last year I underwent a preventive mastectomy. As I set out to run for what I knew would be last time for months, I cried. I was afraid, I was full of doubt, and I was exhausted at the thought of what lay ahead of me. questions and what ifs filled my brain but, as my body kept me moving forward down the sidewalk, I was reminded of my strength. As I climbed into my automobile I made a promise to myself that if I made it through the next year of surgeries I would train for a half marathon.
It’s coming up in two weeks, and as I struggle to find balance with family and pals and make time to run I am reminded yet again…
Sometimes running away is the best way to learn how to run back.
Link to this post: uteká
0/5
(0 recenzií)
Zdieľanie je starostlivosť!
zdieľam
Tweet
zdieľam
